Zaspávam.
Sníva sa mi o krásnom, malebnom mieste. Som tam iba ja a on a ľúbime sa. Vo chvíli najsladšieho snívania sa prebudím a zisťujem, že som doma a môj sen je iba ilúzia zapadnutá prachom. Vstávam, idem do kuchyne, spravím si kávu a rozmýšľam. „Chcem žiť takto?“ Odpoveď sa mi tlačí na pery ale premýšľam ďalej.
Človek si počas svojho života vyberá. Ľudí, miesta, veci, zvieratá, rastliny, kamene, jedlo. Prečo pri výbere šperku hneď vieme, ktorý sa nám hodí ale keď sa jedná o spoločný život a výber partnera sme nerozhodné?
Milujem ho, sníva sa mi o ňom. Pri predstave, že zomrie, mnou vo sne lomcujú všetky emócie a ja kričím, že už nikdy nechcem iného muža.
Prečo je to tak? Prečo sa tak bojím? Je to závislosť? Alebo myšlienky, ktoré sa bojím povedať nahlas. Myslím, že oboje.
Často žijeme s tým, že nám v živote niečo chýba a to niečo hľadáme, akoby sme to niekde stratili. Málo si uvedomujeme, že to čo hľadáme, máme všetci v sebe. Vnútri. Vo svojom srdci. Hľadáme totiž samých seba.
Náš život na tejto planéte je len kratučký okamih z pohľadu trvania života Zeme. My sme tu na to, aby sme naplnili naše srdcia láskou a náš život osobitným poslaním. Každý jeden z nás je jedinečný a vo svojom vnútri presne vieme, čo máme robiť, kam nás to ťahá a čo potrebujeme.
Verte, že modlitba a pomoc druhým je silnejšia ako akýkoľvek obnos peňazí, pretože byť bohatý neznamená VLASTNIŤ ale VEDIEŤ. Napríklad aj vedieť sa modliť alebo vedieť pomôcť. Ja som vďačná. Každý nový deň ďakujem za nové prebudenie a každý večer ďakujem za to, že som o deň staršia, ďakujem, pretože viem, že moje bohatstvo múdrosti rastie zo dňa na deň a z minúty na minútu mojim starnutím. Ďakujem 🙂
Po rokoch sa ozve stará priateľka a ja v nádeji, že si úprimne želá oprášiť skoro zabudnuté priateľstvo, rovnako úprimne, aspoň v tom domnení, idem na stretnutie, potom ďalšie a pri treťom zistím, že kontaktovanie mojou „rádoby kamarátkou“ bolo účelové.
Ľudia sa niekedy cítia natoľko nad vecou, že povedia veci, ktoré môžu iných zraniť. Napríklad idete vo vlaku a zavolá vám tá kamarátka s tým, že zisťuje čo robíte, kde ste a či sa nestretnete. Je to fajn. Príde však reč na niečo o čom ste sa bavili predtým, nepochopíte sa a ona na Vás vyvalí prvú zákernú vec, ktorá ju napadne. O priateľstve nemôže byť ani reči. Ale čo je príčinou? Zaplavia vás emócie a triezve vyhodnotenie situácie nechávate radšej na neskôr. Túžite utiecť. Strácate sa. V myšlienkach, slovách. Cez lásku však po chvíli pochopíte, že vaša priateľka vám len ukázala, čoho ste schopní, to čo je vo vás. Ani vy nemáte „čistý rejstřík“ Teraz už viete, ako sa cíti človek, ktorého ste bez rozmyslu ponížili. Cíti sa presne tak ako vy teraz. Priateľka na to len poukázala, a vy už viete, čo chcete vo svojom živote zmeniť. Nie iných. Ale seba.
V tom moju niť myšlienok preruší zvuk sanitky a snažím sa energiu svojich myšlienok poslať ľuďom v nej. Teraz to potrebujú. Pomaly dopíjam kávu a znovu sa vraciam k svojmu snu a to čo som potlačila sa mi teraz vynára v mysli ako lúč Slnka pretínajúci oblohu po letnej búrke.
Zapínam televízor a stíšim zvuk. Muž spí. V telke ide nevera po slovensky a ja rozmýšľam. Do toho žena v telke zreve na svojho muža a dá mu facku…
Celá debata | RSS tejto debaty