som to ja

Je naozaj pravda, že väčší pes j…? Kde je príčina keď sa pobijú dvaja psy? Ako je možné, že aj jedno z „najroztomilejších“ plemien má v sebe toľko zlosti keď stretne o čosi menšieho „kamaráta“ tej istej rasy. Tieto a iné otázky som si položila keď som sa dostala do polemiky ohľadom vnímania nášho štvornohého miláčika. Síce som pripustila, že útoku sa dalo zabrániť keby sme predvídali… / naše 5 kilové čudo už nie raz zaútočilo na súkmeňovca tej istej rasy ale výrazne menšieho vzrastu/ ale tvrdím, že pes, rovnako ako človek, sa potrebuje socializovať. Nikdy tento útok neskončil zranením, takže sa jednalo skôr o akési pomyselné „vyrovnávanie starých účtov“.

Máme sklony psov rozmaznávať,ale aj týrať, poľudšťovať,alebo zatvárať do klietok, pripisovať im naše vlastnosti ale dokážeme ich aj vyhodiť na ulicu, v Prahe dokonca existuje prvotriedna reštarácia, v ktorej sa podáva okrem iného psie mäso, a potom sa čudujeme, keď psovi zrazu „prepne“. Kde ostal pravidelný výcvik a výchova, ktoré sú pre psa niečo ako pre človeka plávanie a kde ostala láska, ktorú potrebujú nie len ľudia a psy ale všetky bytosti Božej planéty.

Pes, ktorý má v psej socializácii zjavné medzery, v prípade takéhoto útoku môžme povedať, že jeho pán jeho socializáciu očividne nezvládol. Pes vždy ostane zvieraťom a človek verím, že zodpovedná ľudská bytosť. V tomto prípade tvrdenie, že každý majiteľ psa nesie veľkú zodpovednosť je absolútne pravdivé.

Situácie kedy Váš pes skončí so zlomenými rebrami dotrhanými vnútornosťami a pokiaľ bude mať dostatok štastia a útok iného agresívneho nešťastného psa prežije. V prípade veľkého psa to určite hrozí ale šťastný pes, aj keď bojové plemeno, takýmto ničivým spôsobom nikdy nezaútočí.

Bola som svedkom takéhoto útoku a jediné na čo som sa v tej chvíli ukrutného boja o holý život svojho psa zmohla bol ohlušujúci vreskot dúfajúc, že ma majiteľ statného vlčiaka kdesi na konci dediny bude počuť. To, že mi pomôže poštárka stojaca opodiaľ alebo robotníci hneď vedľa stavajúci plot som dúfala len márne. Nikto z nich sa zo strachu a zbabelosti ani len neobzrel. A tak som sa len bezmocne prizerala ako zúrivý vlčiak kmáše telíčkom malého psíka zo strany na stranu ako bezbrannou plyšovou hračkou.

Nezodpovedný majiteľ zúrivého psa nakoniec naozaj dobehol a psa, ktorého celé dni drží zavretého v koterci, v deň osudnej prechádzky vypustil do neoplotenej záhrady so slovami „bol pri mne iba zrazu ho nebolo“ Svojho psa si s miernym tľapnutím po zadku zobral. Nestihla som sa čudovať ale moje myšlienky už boli v tej chvíli pri našej.

Vďaka „vreskotu“ a chuti do života malá bojovníčka nie len, že prežila ale oslávi už svoje 12 Vianoce a verím, že nie posledné.

Žehnám všetkým dobrým ľudom a ich psíkom a želám tým bez domova nech svoj domov nájdu, pretože si to zaslúžia ..rovnako ako šťastné a veselé 🙂 tak si pamätajme, že „žiadny čin sa nestráca späť k svojmu pánovi sa vracia“ preto žime s láskou.

Ďakujem, Vaša femme

.