som to ja

Keď život začína maľovaním, hovorím si, a kde som bola doteraz? Teda ja skutočne neviem, asi som zaspala dobu. A potom už len konštatujem, že nič z toho, čoho som bola doteraz svedkom, a dokonca, z toho, čo som si prežila sama a na vlastnej koži, ma nezlomí.

Je to naozaj tak? Naozaj to čo nás nezabije, to nás posilní? Ja tomu verím. Človek zmúdrie a v konečnom dôsledku si uvedomí, že všetko, čo si na životnej ceste zakúsil, ho zakaždým posunulo v chápaní a pohľade na svet o krok ďalej.

Najkrajšie na živote sú jeho „nevysvetliteľné“ vzájomné súvislosti. Veci medzi Nebom a Zemou a to, že všetko so všetkým súvisí. A ako by povedal Buddha: „Žiadny čin sa nestráca, späť k svojmu pánovi sa vracia.“

Nekonečnosť bytia a nakoniec poznanie, že to zrnko maku vo vesmíre, ten „človek“, celý život vlastne bojuje iba sám so sebou. Nie nadarmo múdri ľudia hovoria, že najväčším nepriateľom človeka je on sám. Také jednoduché a také pravdivé.

Prečo je potom také ťažké vyhrať nad samým sebou a hlavne vybrať si životnú cestu, tú správnu a konať dobro? Je to jednoduché, život predsa nie je boj.

Cestu, ktorá nás nenechá chladnými, tú čo nás posunie do vnútra a naučí nás lepšie pochopiť samých seba, aj fungovanie nás v spoločnosti iných.

Pri zamyslení nad tým, aký je tento mechanizmus tzv. spoločnosti komplikovaný rozmýšľam, aký to všetko vlastne má zmysel, a či vôbec.

V tomto prípade je isté len jedno. A to je viera. Viera, že všetko je tak preto, lebo to tak má byť. Viera v to, že všetko na Zemi plynie tak ako má.

Vo viere je sila. Viera je to, čo nás všetkých v našich životoch poháňa vpred. S vierou sa narodíme a s ňou tento svet aj opúšťame. Celý vesmír je založený na viere. Znie to tak neskutočne ale presne to sú veci, ktoré plynú bez toho, aby ich človek ovplyvnil. Majú svoj rytmus aj budúcnosť. Či chceme či nie, po noci príde vždy deň, po búrke sa objaví Slnko a po období sucha zavlaží preschnutú zem blahodárny dážď.

Už naši predkovia vedeli, že kolobeh prírody a to, že sa veci menia, je v našich životoch jedinou istotou. Pokiaľ človek pochopí, že nič nie je večné, dokáže prijať život a smrť rovnako.

Bolo by naozaj jednoduché spoliehať sa na to, že to čo je tu teraz, tu bude navždy, ale ono to tak v skutočnosti nie je. A nie nadarmo sa múdri ľudia snažia žiť pre to, čo je tu a teraz. Ten momentálny okamžik, ktorý sa už nikdy nevráti, ani nezopakuje. Človeku sa až chce plakať, ako ten čas rýchlo letí a nevie sa zbaviť pocitu, že niečo dôležité mú preteká pomedzi prsty. Preto je dôležité, každý okamžik prežiť naplno, vyťažiť z neho pocit, že to čo robíme, robíme dobre a má to zmysel a nestratí sa to niekde v nenávratne.

Samozrejme v ľudskej prirodzenosti sa vyskytujú situácie, ktoré sú na pohľad úplne zbytočné, a naozaj z nich nemáme dobrý pocit, alebo pocit, po ktorom by sme túžili, ale práve to je ten kolobeh života, všetko so všetkým súvisí a každý jeden detail nášho životá zmysel má, len o ňom momentálne netušíme.

Je zbytočné trápiť sa keď nám niečo nevychádza alebo nefunguje podľa očakávaní, ak sme dostatočne trpezliví a vytrvalí, alebo ak si zopár rokov na správny moment počkáme, ono to príde, to po čom túžime a čomu zasvätíme svoj život sa naozaj podarí, a to čo pre nás vesmír naplánoval nás jednoducho neminie.