V tom prišla búrka, keď predtým, bolo ticho.
Dážď pozmýval posledné stopy všedných dní a my vykročili sme v povetrí,
kde šuchot tisícich krídel
odhalil ako veľmi túžime byť pri sebe, v objatí.
Vstal si a šiel, prijal v pokore svoj dávny cieľ,
ani raz sa neobzrel a dal poslednému dňu
dotyk žiadostivých pier.
Vstávam a idem, zabudla som na íver,
čo tlačil ma doteraz v srdci,
zbieram kvapky čo stekajú po červenom líci,
preskakujem potok pod nami
keď svojou silou si si ma podmanil.
Viem, že láska má tú silu, otvára večnú chvíľu kde roky zbiehajú sa v jeden, kde túžime nájsť svoj vlastný sever,
na mape, pomyselný bod v púšti, dar srdca v tele, keď už veľa krát boli sme si súci.
S láskou, femme
Celá debata | RSS tejto debaty