som to ja

„Ty máš dnes voľno?“ pozrela som na neho s prekvapením. „Áno, mám.“ odpovedá so zaváhaním. Neuhnem pohľadom a čakám vysvetlenie. „Včera som bol na konzuláte a dostal som povolenie. Môžem tu ostať.“

„Naozaj? To je skvelá správa“ neskrývam nadšenie. „Konečne môžeš pracovať legálne. Plánuješ tu ostať?“

„Rád by som, ale Tvoja krajina ľudom ako som ja nerozumie. Nie je to len o tom, že potrebujeme zarobiť. My sme takisto ľudia a tiež túžime byť súčasťou spoločnosti, nechceme sa však kvôli tomu meniť. Nechceme byť iní a stratiť svoju vášeň a identitu. Doteraz som zažil skôr opovrhovanie a nenávisť. Moje korene sú v Afrike ale srdce mám teraz tu v Európe. Moja rodina hladuje. Všetky úspory investovali, aby som sa dostal sem a pomohol im. V Afrike sú choroby, bieda a ľudia umierajú.“

Ostala som trochu prekvapená, nečakala som, že sa Omar rozhovorí, poznali sme sa krátko. Keď som ho prvý krát stretla, pozdravil a usmial sa na mňa na ulici, ako človek, ktorého pokora mi vyčarila úsmev na tvári a s priateľským pohľadom som ho odzdravila. Odvtedy prešlo asi 5 mesiacov a Omar si medzitým prešiel všeličím, pracoval na páse v tlačiarňach, vyskúšal si triedičku odpadov, umývanie riadov v hoteli a dokonca leštil okná na budovách. Všade na čierno.

„Omar, prídeš dnes ku nám na večeru? Budem robiť pečené zemiaky a uhorkový šalát podľa starej mamy. Stihnem aj koláčik.Oslávime to.“

“ Ďakujem, si skvelá. Prídem rád.“

Viac už nečakám a idem. „Omar, utekám, aby som stihla všetko pripraviť. Môžme si posedieť vonku. Uvidíme sa o 6.“

Omar s úsmevom od ucha k uchu kričí za mnou “ Ďakujem Bublinka, držíš ma nad vodou.“